Ružičkový kel: menšia verzia kelu

Ružičkový kel (Brassica oleracea var. gemmifera) je veľmi mnohostranná zelenina. Ružičkový kel sa vynikajúco hodí do zeleninových polievok, k červenému alebo bielemu mäsu a po krátkom podusení je tiež veľmi chutný v šaláte. Listové výhonky ružičkového kelu rastú v ružicovom tvare na stonke, ktorá dorastá do jedného metra. Priame príbuzenstvo s ostatnými druhmi hlúbovej zeleniny je podľa chuti jednoznačné. Ružičkový kel, ktorý bol na poli istý čas vystavený mrazu, presvedčí svojou jemnou chuťou a mierne krémovou konzistenciou.

Ružičkový kel bol vyšľachtený z iných odrôd kelu. Belgičania robili prvé pokusy so šľachtením okolo roku 1785 na divej hlúbovej zelenine. Potom sa ružičkový kel postupne rozšíril do Európy a Severnej Ameriky. 

Ružičkový kel najlepšie chutí, keď sa opatrne podusí na masle a s trochou muškátového oriešku sa privedie do stavu správnej mäkkosti. Potom majú hlávky ružičkového kelu tú najlepšiu chuť, a zároveň nie sú príliš mäkké. Ružičkový kel sa v zeleninovom jedle dokonale hodí k fazuli, mrkve a kalerábu. Ale s obľubou sa tiež konzumuje k hydine, mäsu a k divine. Vo vegetariánskej kuchyni sa okrem iného hodí k cestovinám a šalátom. Ružičkový kel možno dobre zapiecť alebo gratinovať. Vo svojej krajine pôvodu, v Belgicku, sa jemné ružičky s obľubou dusia spolu s lúpanými gaštanmi. Ružičkový kel je potrebné skladovať v chlade a tme, najlepšie v chladničke v priehradke na zeleninu. Takto ho možno uchovávať asi týždeň.

V kuchyni sú pokrmy z ružičkového kelu neodmysliteľné ako výdatné zeleninové prílohy, do šalátov a na cestoviny. Ako ostatná hlúbová zelenina obsahuje mnoho vitamínov, predovšetkým A, C a B2. Minerálne látky, ako fosfor a draslík, a tiež nízky obsah tukov a veľký podiel vlákniny tiež poskytujú veľký prínos pre zdravie. Obsiahnuté glukozinoláty sú sírové zlúčeniny, ktoré pôsobia antibakteriálne a liečia infekcie a zápaly.